Miloslav Haas

Schyľuje sa k vojne medzi Ruskom a Ukrajinou? Odpoveď na túto otázku dáva článok Vladislava Šurygina uverejnený na webe Nikolaja Starikova : https://nstarikov.ru/zatishe-pered-bitvoj-chto-oznachaet-rossijskij-ultimatum-vashingtonu-geopoliticheskoe-taro-na-stol-leg-rycar-mechej-12323313

Začnime s axiómami. Na úvod si povedzme súčasnú vojensko-politickú realitu na ukrajinskej vojnovej scéne .

Každý rok sa bojový potenciál ozbrojených síl Ukrajiny zvyšuje o 50%. Zásobovanie vybavením a zbraňami sú v nepretržitom prúde. Čo sa na Ukrajinu neodovzdá priamo, vo forme „vojenskej pomoci“ (high-tech, drahé vybavenie a vybavenie), to sa ľahko získa v krajinách bývalej Varšavskej zmluvy (munícia, komponenty do techniky, niektoré druhy zbraní) , ktoré zase fungujú ako „sklad“ takýchto zbraní pre Ukrajinu, pričom ich nakupujú krajiny, kde sa tieto zbrane používali alebo používajú. Teraz takéto dodávky poskytujú až 40% sortimentu delostreleckej munície Ozbrojených síl Ukrajiny, náhradných dielov pre letectvo a protivzdušnú obranu.
Za posledných šesť rokov nedošlo k žiadnej demilitarizácii politického postavenia Ukrajiny. Naopak, ako sa armáda posilňuje, agresívna rétorika len rastie. Propaganda vojny s Ruskom napokon ustúpila akýmkoľvek, aj tým najnesmelejším výzvam na dialóg a hľadanie mierového riešenia konfliktu na východe.
Minské dohody napokon prestali byť „cestovnou mapou“ na vyriešenie konfliktu a stali sa len zástenou na zakrytie zvyšovania vojenskej sily Ukrajiny a prípravy na novú etapu vojny.
Spojené štáty demonštratívne ignorujú ruské záujmy na Ukrajine a v čiernomorskom regióne, pokračujú v preformátovaní Ukrajiny na agresívnu protiruskú základňu, pričom obviňujú Rusko zo zhoršovania situácie.

Proti Rusku sa vedie mnohostranná propagandistická a informačná vojna. Rusku neustále hrozia nové „zdrvujúce“ ekonomické sankcie, neustále vydieranie úplným zastavením projektu Nord Stream 2, odpojenie od medzinárodného systému medzibankových platieb, odpojenie globálnych internetových služieb a technickej podpory na území Ruskej federácie. Účelom tejto propagandistickej vojny je ochromiť akékoľvek kroky Ruska na obranu svojich národných záujmov a poskytnúť Ukrajine čas na vybudovanie svojho bojového potenciálu na takú úroveň, z ktorej bude za aktívnej vojensko-technickej podpory Spojených štátov a NATO na dlhú dobu – najmenej 3 – 4 mesiace – viesť nepriateľské akcie proti Rusku.
Všetky tieto axiómy nám umožňujú dospieť k záveru, že rozsiahly vojenský konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou je v blízkej dohľadnej dobe takmer úplne nevyhnutný. V týchto podmienkach Rusko stojí pred dilemou: naďalej čakať, oddávať sa ilúziám, že Ukrajina bude „rozumnejšia“, alebo bez toho, aby čakalo, kým sa z nej stane plnohodnotný protivník, konať proaktívne a neutralizovať hrozbu skôr, ako prerastie do strategického problému.

Čo potrebuje USA?
Už na začiatku rokov 2000…, krátko po zmene moci v Rusku a nástupe Putinovej administratívy, ktorá do roku 2002 opustila gravitačné pole Ameriky a deklarovala túžbu vrátiť Rusku status svetovej veľmoci, sa ukázalo, že Ruská federácia sa pomaly vracia zo satelitnej krajiny do stavu „Krajiny ohrozenia“. Už vtedy bola vo Washingtone formulovaná úloha zdržiavať Rusko s cieľom zabrániť tomu, aby sa z neho opäť stala plnohodnotná svetová veľmoc triedy „A“ – ako Spojené štáty americké a Čína. Na tento účel bol proti Rusku spustený mechanizmus „mäkkého brzdenia“ – systém rôznych obmedzení v oblastiach citlivých na rozvoj priemyselného potenciálu: obmedzenia prístupu k technológiám, obmedzenia obchodu s high-tech zariadeniami. Potom, po ozbrojenom konflikte v Gruzínsku v roku 2008, sa režim „mäkkého brzdenia“ zmenil na režim otvoreného nátlaku s využitím ekonomických sankcií a diplomatickej konfrontácie a v roku 2014 Spojené štáty americké prešli na totálnu ekonomickú vojnu proti Rusku.
V priebehu šiestich rokov sa zaviedli ďalšie a ďalšie ekonomické sankcie voči jednotlivým podnikom aj voči celým sektorom ruskej ekonomiky. Spojené štáty využili všetky svoje možnosti, vrátane ultimát, aby zničili finančné a ekonomické väzby Ruska s krajinami – americkými satelitmi. To malo určitý efekt – po rozpade technologických reťazcov a kontraktov, zničení úverových finančných schém sa rozvoj ruskej ekonomiky spomalil. Vo viacerých high-tech odvetviach, ktoré boli pre sankčný režim zbavené západných komponentov, nastala nútená pauza, ktorá viedla k posunutiu termínu prác o dva až tri roky. Vo všeobecnosti škody spôsobené sankciami odhadujú odborníci na 1,5 % HDP Ruska a približne 800 miliárd rubľov v cenách roku 2011. S tým USA vôbec nerátali, no stále to bol bolestivý úder pre Rusko.

V roku 2019 sa však ukázalo, že sankčný tlak postupne stráca účinnosť – ruský priemysel v podstate kompenzoval straty zo zákazov, vykonal lokalizáciu v najcitlivejších sektoroch, znovu spustil celé oblasti, ktoré predtým prakticky neexistovali – výroba obrábacích strojov, výroba kompozitov, lodných motorov atď a oveľa viac. Navyše v mnohých oblastiach dokázalo Rusko s istotou zvýšiť mieru rastu. V prvom rade v poľnohospodárstve, stavbe lodí, stavbe lietadiel, hutníckom komplexe. A v tempách rastu dosiahol v roku 2011 ukazovatele ekonomického rastu – 4 % HDP. Dnešné Rusko zároveň už nie je krajinou, ktorá vníma USA ako partnera, ale etablovaným geopolitickým protivníkom, zvyšujúcim jeho ekonomickú silu a politickú váhu. Navyše sa odohráva najhorší geopolitický scenár od päťdesiatych rokov minulého storočia – pokračuje zbližovanie Ruska a Číny a formovanie jedného vojensko-politického bloku schopného podkopať hegemóniu Ameriky vo svete. Za týchto podmienok musia Spojené štáty v blízkej (jednej budúcnosti (jeden alebo dva roky)zasadiť Rusku taký úder, ktorý by spôsobil kolaps ruskej ekonomiky a spustil procesy politickej destabilizácie v Rusku a vrátil ho štát do chaosu začiatku 90. rokov.

Najzrejmejšie je využitie Achillovej päty Ruska – jeho stále dosť slabej ekonomiky a zatiahnutia Ruska do zdĺhavého vyčerpávajúeho vojenského konfliktu , ktorý môže viesť k ekonomickému a politickému kolapsu podobnému koapsu ruského impéria v roku 1917. Zároveň je zrejmé, že priamy ozbrojený konflikt medzi Ruskom a USA za účasti bloku NATO by takmer nevyhnutne viedol k dosiahnutiu úrovne výmeny jadrových úderov s veľmi nejasnými vyhliadkami na výsledok takéhoto konfliktu. Pre Washington je najvýhodnejší ozbrojený konflikt na území tretej krajiny, ktorá nie je členom NATO, podobne ako vojenská konfrontácia v Afganistane, kde ZSSR bez pomoci viedol vojnu proti mudžahedínom, za ktorými stáli Spojené štáty americké a NATO, poskytujúce vojensko-technickú a finančnú podporu militantom, avšak bez priamej účasti. Táto desaťročná vojna sa stala mimoriadne bolestivou pre sovietske verejné povedomie a neskôr – jedným z faktorov politickej krízy v ZSSR na konci osemdesiatych rokov.

Ukrajina je dnes ideálnym miestom pre vojnu. Pre Rusko ide o mimoriadne citlivé územie, vlastne ide o geopolitickú„podpásovku“. A to nielen vo vojensko-strategickom zmysle, ale historicky a mentálne. Po stáročia tvorili Rusi a Ukrajinci jeden celok žijúci v jedinom štáte a väzby medzi národmi sú také hlboké, že emocionálne reakcie na procesy prebiehajúce v dvoch susedných štátoch často prevažujú nad politickými a ekonomickými výhodami.

Po štátnom prevrate v roku 2014, keď sa v Kyjeve dostali k moci prozápadné, proamerické sily, sa Ukrajina dostala pod plnú politickú kontrolu Spojených štátov. Zároveň sa naplno rozbehol radikálny nacionalistický projekt, ktorého hlavným aspektom bola tvrdá rusofóbia a prerušenie spojeneckých vzťahov s Ruskom. A to takmer okamžite viedlo k vypuknutiu občianskej vojny na východnej Ukrajine, kde rusky hovoriace obyvateľstvo východu a juhovýchodu odmietlo uznať novú kyjevskú vládu a po začatí trestných výprav „na východ“ sa chopili zbraní. . Rusko muselo na túto situáciu reagovať a povstalcov podporilo, no neodvážilo sa radikálne zasiahnuť, obmedzilo sa len na podporu Donbasu a odtrhnutie Krymu, ktorého obyvateľstvo jednohlasne hlasovalo za návrat do Ruska (do roku 1954 bol Krym súčasťou Ruska) . Táto nedôslednosť Ruska, ktorého politické vedenie dúfalo v zmiernenie pozície Kyjeva a začiatok mierového dialógu, počas ktorého by bolo možné budovať vzťahy a zabrániť úplnému rozkolu medzi krajinami, viedla k vytvoreniu zdĺhavého vojenského konfliktu. v Donbase, ktorý sa stal hlavným faktorom zahraničnej a domácej politiky Kyjeva. …

Sedem rokov sa v ukrajinskej spoločnosti vytvára stabilný obraz Ruska ako hlavného geopolitického a historického nepriateľa a militarizuje sa verejné povedomie Ukrajincov. Ukrajinské obyvateľstvo je presvedčené, že je vo vojnovom stave s Ruskom a musí v ňom pokračovať až do úplného návratu „stratených území“ a zničenia „štátu agresora“.

To všetko robí z Ukrajiny v rukách USA ideálny nástroj na realizáciu ich plánu „zastaviť“ Rusko (minimálna úloha) a jeho destabilizáciu a dezintegráciu (maximálna úloha).

Čo bráni realizácii tohto plánu?
Hlavnou prekážkou je rýchla obnova vojenskej moci Ruska, pre USA úplne neočakávaná. Len za dvanásť rokov boli ruské ozbrojené sily kompletne zmodernizované, vybavené najmodernejšou technikou a zbraňami. Navyše v troch vojenských operáciách – vo vojne s Gruzínskom, na Kryme a v Sýrii – preukázali pôsobivú úroveň organizácie a vojenského umenia. A dokonca aj armády republík Donbasu, postavené podľa ruského vzoru, uštedrili ukrajinskej armáde dvakrát ťažkú porážku a dostali ju na pokraj kolapsu. Spojené štáty sa z dobrého dôvodu obávajú, že namiesto zdĺhavého vojenského konfliktu, ktorý by mal vyčerpať Rusko, jednoducho spustí bleskovú vojnu, porazí ozbrojené sily Ukrajiny a rozdrví súčasný proamerický režim v Kyjeve.

Zároveň dnes na európskom operačnom poli nemajú Spojené štáty a NATO dostatočný počet jednotiek schopných nielen účinne vzdorovať ruskej armáde, ale stať sa pre ňu jednoducho odstrašujúcim prostriedkom. Armády krajín NATO práve začali s obnovou svojich zoskupení a Spojené štáty americké robia cvičenia o presune vojsk do zámoria.

Pred Washingtonom preto stojí úloha vybojovať u Moskvy čas, počas ktorého budú ozbrojené sily Ukrajiny posilnené na úroveň, ako už bolo spomenuté vyššie, na ktorej budú s masívnou vojensko-technickou pomocou západných spojencov a ich obmedzenou účasťou (vzdušné sily, protivzdušná obrana, spravodajstvo, špeciálne sily) schopné viesť vojnu s Ruskom pomerne dlho.

Po dosiahnutí tejto úrovne Ozbrojené sily Ukrajiny nepochybne začnú nepriateľské akcie proti republikám z akéhokoľvek vhodného dôvodu alebo provokácie a Rusko bude čeliť vyhliadke, že bude vtiahnuté do vyčerpávajúcej vojny a ocitne sa v úplnej ekonomickej izolácii po zavedení nových “ totálnych“ sankcií – alebo sa zmieri a odstúpi Donbas Ukrajine so všetkými reputačnými dôsledkami pre nich samotných.

Podľa expertov bude „pumpovanie“ do Ukrajiny trvať ďalších 18 – 24 mesiacov za predpokladu maximálnych vojenských dodávok techniky a zbraní na Ukrajinu, ako aj rozmiestnenia vojenských kontingentov NATO a jeho logistickej infraštruktúry pozdĺž ukrajinských hraníc. V skutočnosti táto úloha – získať čas – teraz určuje politiku USA voči Rusku. Maximálny tlak vo všetkých smeroch, obvinenia, že Rusko sa v blízkej budúcnosti chystá zaútočiť na Ukrajinu, požiadavky na stiahnutie vojsk – na jednej strane. Na druhej strane neustále generovanie ilúzií rokovaní, stretnutí diplomatov a dokonca aj priamych kontaktov medzi prezidentmi. Toto všetko má jeden cieľ – vtiahnuť Rusko do nekonečného procesu, ktorý nemá žiadnu implementáciu.

Ak sa tento plán podarí, o rok a pol bude Rusko čeliť veľmi nepríjemnej voľbe. Buď byť vtiahnuté do vojenskej konfrontácie, ktorá nemá vyhliadky na rýchle víťazstvo a hrozí, že sa z nej stane zdĺhavý krvavý konflikt s hroznými ekonomickými následkami. Alebo sa zmieriť s vojenskou porážkou na Donbase, ako sa kedysi Juhoslávia zmierila so stratou Srbskej Krajiny a Bosny, a priznať svoju strategickú porážku v tomto pre Rusko kľúčovom regióne a neschopnosť odolať spojenému úsiliu Spojených štátov a NATO, čo sa stane jasným znamením pre Čínu, ktorá uvidí slabosť svojho spojenca, ako aj pre všetkých, ktorí teraz dúfajú v protektorát Ruska.

Bubny vojny
A zdá sa, že najvyššie vedenie Ruska si túto perspektívu konečne uvedomilo a už nebude pasívnym pozorovateľom toho, ako je pomaly, ale nevyhnutne obklopované pascami .

Rusko aj počas marcového vojenského vyhrotenia na východe Ukrajiny jednoznačne vyhlásilo, že ak vypukne konflikt, zasiahne doňho zo všetkých síl a pre ukrajinskú štátnosť sa to skončí fatálne. Takéto argumenty prinútili Kyjev a Washington odietnuť plán na vyvolanie „malej vojny“, ktorá by ospravedlnila zavedenie plánu na ekonomickú izoláciu Ruska a úplné zastavenie Nord Streamu 2. Ale na jeseň rou 2021 sa ukázalo , že Spojené štáty sa nechystajú opustiť svoj plán a rýchlo pripravujú ozbrojené sily Ukrajiny na vojnu. A následne 18. decembra Moskva odovzdala Washingtonu návrh dohody medzi Ruskom a USA o bezpečnostných zárukách, ako aj návrh dohody o bezpečnostných opatreniach pre Ruskú federáciu a členské štáty NATO. Napriek diplomatickej povahe týchto dokumentov ide v podstate o zastreté ultimátum, ktoré zahnalo Spojené štáty do slepej uličky. Strany si podľa predlohy upevnia princíp pokojného riešenia sporov a nebudú sa navzájom považovať za nepriateľov. Ak aliancia prijme tieto návrhy, bude musieť zrušiť svoje aktivity na Ukrajine, vo východnej Európe, v Zakaukazsku a krajinách strednej Ázie. Obsah dokumentov je nasledovný:

Rusko vyzýva NATO, aby sa zaviazalo vylúčiť ďalšie rozširovanie a vstup do aliancie Ukrajiny;
Rusko a NATO sa zaväzujú, že nebudú rozmiestňovať rakety stredného a kratšieho doletu v oblastiach, odkiaľ môžu zasiahnuť svoje územie;
Rusko vyzýva NATO, aby upevnilo dohodu o mierovom riešení všetkých sporov a zdržalo sa použitia sily;
Rusko a USA nevyužívajú územie iných krajín na prípravu alebo uskutočnenie vzájomného útoku;
Rusko a NATO sa musia zaviazať, že nevytvoria podmienky, ktoré možno považovať za hrozbu;
Rusko a Spojené štáty sa zaväzujú, že nebudú vykonávať vojenské cvičenia s vypracovaním scenárov na použitie jadrových zbraní;
Rusko a Spojené štáty sa zaväzujú, že nepripravia vojensky nejadrové krajiny na použitie jadrových zbraní;
Rusko vyzýva NATO, aby potvrdilo, že sa navzájom nepovažujú za protivníkov;
Rusko a Spojené štáty sa zaväzujú, že nerozmiestnia jadrové zbrane v zahraničí a vrátia už rozmiestnené, ako aj odstránia infraštruktúru na rozmiestnenie jadrových zbraní mimo svojho územia;
Rusko ponúka NATO, aby sa vzdalo akejkoľvek vojenskej aktivity na Ukrajine, vo východnej Európe, Zakaukazsku, Strednej Ázii;
Rusko a Spojené štáty sa zaväzujú, že nebudú rozmiestňovať rakety stredného a kratšieho doletu v zahraničí a v oblastiach, odkiaľ môžu zasiahnuť ciele na území druhej strany;
Rusko navrhuje NATO nerozmiestňovať dodatočnú armádu a zbrane mimo krajín, v ktorých boli v máji 1997 (pred vstupom východoeurópskych krajín do aliancie) – okrem výnimočných prípadov so súhlasom Ruska a členov NATO.
Je zrejmé, že Washington nemôže akceptovať tieto návrhy, pretože to úplne porušuje jeho plán zastaviť Rusko. No jej odmietnutím úplne rozväzuje ruky Moskve, ktorá môže každú ďalšiu vojenskú provokáciu na hraniciach Donbasu a Ukrajiny využiť na radikálne vyriešenie ukrajinskej otázky. A Spojené štáty dnes nedokážu účinne chrániť svoj satelit. Preto zvýšili propagandistickú kampaň vyhrážok, aby zaviedli nejaké „totálne a deštruktívne“ ekonomické sankcie . Navyše v skutočnosti je celý ich arzenál už dávno vyčerpaný. A ani úplná ekonomická izolácia Ruska od Západu a USA už preň nebude zdrvujúcou ranou, ale Európa, ktorá sa ocitne bez ruskej ropy a plynu, sa ocitne vo veľmi ťažkej situácii.

Do 14. januára musia Američania reagovať na ruské návrhy a napriek všetkým pokusom o zdržiavanie bude Moskva pravdepodobne požadovať jasnú odpoveď – áno alebo nie. Ak sa nechá vtiahnuť do ďalšieho niekoľkomesačného kola diskusií a dohôd, bude nielen „hrať“ podľa plánu USA, aby získala čas, ale sa aj zdiskredituje v očiach sveta a ukáže, že jej tvrdé vyjadrenia sú len slová, ktoré nemajú skutočný obsah.

Preto sa dnes stávky zvyšujú tak vysoko, ako neboli od kubánskej raketovej krízy. V najbližších dvoch týždňoch sa totiž definitívne rozhodne, či v Európe vypukne nová vojna, alebo sa strany dokážu na niečom skutočnom dohodnúť. A prvýkrát za posledných štyridsať rokov sa Spojené štáty americké ocitnú v mimoriadne nepríjemnej situácii, kedy si budú musieť vybrať z najhoršieho.